Kult osobnosti v politike

Foto – Pixabay

Kult osobnosti sa v spoločnosti vymedzuje mnohorakým spôsobom. Často sa vzťahuje na osobu s prirodzenou osobnostnou charizmou, ktorú uznáva väčšie množstvo ľudí. Toto chápanie je však neúplné. Kult osobnosti, už od počiatku využívania tohto termínu, odkazuje na úmyselné vytváranie idealizovaného obrazu, spravidla politickej vodcovskej osobnosti v širšej spoločnosti. Osobe s cielene idealizovaným obrazom sú pripisované velikášske až nadprirodzené schopnosti, podobné apoteóze (zbožtenie osoby). Ide o produkt štátu, príp. jednej dominantnej politickej strany v štáte, ktorá využíva vplyv masmédií, propagandy či priameho klamania na posilnenie mocenskej pozície danej osoby. Motívom na tvorbu kultu osobnosti je lepšia možnosť manipulácie obrovských más ľudí a legitimizovanie spôsobu vlády.

Kult osobnosti sa tradične objavuje v režimoch nedemokratických krajín, najmä totalitných, napríklad Nemecko za Adolfa Hitlera (1933 – 1945), Sovietsky zväz pod Josifom Stalinom (1922 – 1953) alebo Čína pod Mao Ce-tungom (1949 – 1976). Totalita je politická štruktúra, v ktorej štát monopolizuje autoritu nad národom a všetkými možnými spôsobmi kontroluje verejné a súkromné aktivity. Nie je preto prekvapením, že tieto znaky výrazne uľahčujú tvorbu a udržiavanie kultu osobnosti (1, 2).

História kultu osobnosti

Absolútny vznik tohto fenoménu má dlhú históriu. Už v priebehu minulých storočí či tisícročí boli mnohí panovníci stotožňovaní so samotnými bohmi a okolo ich osoby bol vytvorený silný kult. V týchto prípadoch však nešlo o propagandu a vytváranie kultu osobnosti v pravom zmysle slova. To nastalo až v 20. storočí s rozvojom masmédií, ktorý umožnil politickým predstaviteľom premietať svoj vlastný pozitívny obraz na masy ľudí tak ako nikdy predtým. Historické dáta (3) vedú k domnienke, že skutočne prvý kult osobnosti vznikol rozhodnutím ruského vodcu Stalina umiestniť mŕtvolu Vladimíra Lenina na verejnú prezentáciu po Leninovej smrti v roku 1924. 

Prvý kult osobnosti je podľa mnohých odborníkov spätý s Vladimirom Iľjičom Leninom (1870 – 1924).
Foto – Pixabay

Samotný termín kult osobnosti sa dostal do popredia až v roku 1956 po príhovore Nikutu Chruščova o Kulte osobnosti a jeho dôsledkoch na straníckom kongrese Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Chruščov, prvý tajomník Komunistickej strany, v prejave kritizoval lionizáciu (akt, keď sa s osobou zaobchádza s nadšeným obdivom) a idealizáciu Josifa Stalina, ako aj jeho komunistického súčasníka Mao Ce-tunga. Prejav sa neskôr zverejnil a bol súčasťou procesu destalinizácie Sovietskeho zväzu (4).

Vznik kultu osobnosti

Kult osobnosti nie je jednoduché vytvoriť a sú k nemu nevyhnutné aj vonkajšie udalosti, nezávislé od politického predstaviteľa. Podľa mnohých odborníkov (5) kult osobnosti vzniká najmä počas ekonomických kríz či revolúcií, keď charizmatický politický vodca prináša (neraz zjednodušené) vízie na vyriešenie nejakého celospoločenského problému. Ľudia sú v kritických časoch omnoho náchylnejší na prísľuby lepšieho života a ochotne si zidealizujú danú osobu ako jediného a pravého spasiteľa. Dôležité je, aby politický vodca disponoval charizmatickým vystupovaním, oplýval sebavedomým správaním a poskytoval ľahko zrozumiteľné riešenia aj pre komplikované problémy. Pre ľudí samotných obyčajne nie je dôležitá kvalita riešení, skôr vyvolaný pocit, že o nich bude dobre postarané. Pravý charizmatický vodca sa vie taktiež ľuďom prihovárať primeraným slovníkom a nenápadne im aj lichotiť. Cieľom je, samozrejme, posilniť svoju mocenskú pozíciu a zakryť svoju deštruktívnu formu vlády.     

Sociológ Adrian Popan (6) veľmi zaujímavo definoval tri štrukturálne podmienky, ktoré zvyšujú moc a prehlbujú kult osobnosti. Prvou je špecifická kombinácia patrimonializmu a klientelizmu. Pod pojmom patrimonializmus rozumieme spôsob vlády, pri ktorom sa takmer vôbec nerozlišuje medzi osobnými záujmami vládcu a verejným záujmom krajiny. Politický vodca teda využíva krajinu a jej zdroje podľa vlastnej ľubovôle. Klientelizmus je pomerne rozšírený pojem a znamená uprednostňovanie istých osôb, klientov, s cieľom vlastného profitovania. Druhým faktorom je nedostatok disidentity, ktorý značí nedostatok verejného nesúhlasu voči spôsobu vládnutia. V jednoduchosti ide o pasivitu obyvateľstva. Posledným faktorom je systematické zavádzanie spoločnosti pomocou médií, propagandy či klamstiev.

Primeraná aktivita občanov je dôležitým prostriedkom, ktorý bráni zneužívaniu štátnej moci.
Foto – Pixabay

Záver

V súčasných demokratických politických režimoch môže vzniknúť tradičný kult osobnosti založený na propagande a zavádzaní omnoho ťažšie ako v minulosti, ak vôbec. Na druhej strane, neraz môžeme badať reakcie obyvateľstva, pri ktorých sa už teoreticky môže uvažovať o kulte osobnosti. Bežne sme svedkami nekritického vzhliadania k vybranému politickému predstaviteľovi či bezbrehého obhajovania rôznych škandálov. Práve to nám signalizuje určitú idealizáciu politika, ktorá sa dá ponímať ako znak kultu osobnosti. 

Ďalším prejavom môže byť fenomén politickej personalizácie, ktorý sa stáva pomerne typickým aj pre Slovensko. Ide o proces, v ktorom sa politická váha jedného aktéra politického procesu časom zvyšuje, zatiaľ čo vplyv jeho politickej strany klesá. V jednoduchosti by sme si to mohli priblížiť na príklade, keď mnoho voličov nevolí program politickej strany (alebo ho ani nepozná), ale len jeho hlavného politického predstaviteľa. 

Či tieto faktory znamenajú kult osobnosti je na zvážení každého čitateľa.

 

Zdroje

  1. Lu, X., & Soboleva, E. (2014). Personality cults in modern politics: cases from Russia and China. Berlin: Freie Universität Berlin, Center for Global Politics.
  2. Żyromski, M. (2019). The cult of personality as an important feature of totalitarian propaganda. Political Science.
  3. Rutland, P. (2011). Cult of Personality. In Kurian, G. T. (Ed.): The Encyclopedia of Political Science. CQ Press.
  4. Wikipedia. The Free Encyclopedia: https://en.wikipedia.org/wiki/Cult_of_personality
  5. Tucker, Robert C. (1968). The Theory of Charismatic Leadership. Daedalus, 97(3), 731-756.(6) Popan, A. (2015) The ABC of Sycophancy. Structural Conditions for the Emergence of Dictators’ Cults of Personality: dissertation, University of Texas.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Scroll to Top