V 50. rokoch americkí vedci Paul Lazarsfeld a Bernard Berelson (1) tvrdili, že voľba voliča sa dá predvídať s vysokým stupňom presnosti vďaka poznaniu sociálno-ekonomického postavenia, náboženstva, situácie bývania a iných základných sociálnych charakteristík voliča. Hlasovanie vnímali len ako dôsledok sociálneho prostredia, v ktorom volič existoval. Prístup teda vnímal voličov ako pasívnych.
V 60. rokoch minulého storočia sa začalo upozorňovať aj na dispozičný faktor. Teória hovorila, že voľba voliča nie je len otázkou sociálnej alebo ekonomickej situácie. Angus Campbell (2) a jeho kolegovia z Univerzity v Michigane vo svojej klasickej práci The American Voter tvrdili, že väčšina voličov si vytvorí dlhodobú emočnú väzbu voči určitej politickej strane počas dospievania. Ako sa rozvíja naše politické vnímanie, rozvíjame si aj príslušnosť k strane a táto pripútanosť má tendenciu určovať spôsob, akým hlasujeme po zvyšok nášho života. Takáto preferencia jednej politickej strany (alebo mimoriadne podobných) má tendenciu byť vysoko stabilná a odolná voči zmene. Politická strana môže opakovane zlyhať vo vláde, ale aj naďalej má podporu voliča, pretože je to strana daného voliča.
Podľa Campbella sú ľudia schopní zmeniť svoj názor len v prípade nejakej dramatickej udalosti (slovenský volič si však isto spomenie, keď ani dramatické udalosti a kauzy neotriasli voličmi).
Faktor ospravedlňovania politikov
Prečo však ľudia nie sú schopní zmeniť názor? Prečo môžu politici zlyhávať, ale i tak dostanú vo voľbách nemalé preferencie? Ľudia totiž neradi konajú podľa informácií, ktoré sú v rozpore s ich predchádzajúcimi presvedčeniami. Tieto okolnosti vytvárajú stav psychologického diskomfortu, ktorý Leon Festinger (3) nazval kognitívnou disonanciou. Disonancia vzniká vtedy, keď získame niektoré nové informácie, ktoré protirečia tým starým. V politickom svete sa to prejavuje vtedy, ak sa volič nejakej politickej strany ocitne v nesúlade so svojou stranou v kľúčovej otázke, ako je potrat či občianske práva. Disonanciu môže vytvoriť aj nejaká nová, nelichotivá informácia o volenej politickej strane (rôzne kauzy).
V rámci disonancie sa volič stáva silne motivovaný, aby veci uviedol do rovnováhy a necítil spomínané napätie. Obyčajne sa to dosahuje racionalizáciou, ktorá môže mať rôzne podoby (napr. „Veď aj tak všetci v politike kradnú“), čím sa znižuje zodpovednosť voči vlastnej strane. Neraz však volič využíva aj mnohé mylné, skreslené alebo nepravdivé presvedčenia, ktoré znižujú disonanciu. Do tejto kategórie patria najmä konšpiračné presvedčenia, ktoré ubezpečujú voliča o neomylnosti svojho politického predstaviteľa (napr. „Veď nie on, ale XY za to môže“). Pri využívaní racionalizácie a dodatočných presvedčení v dôsledku disonancie volič nemusí meniť svoju stranícku lojalitu a v kognitívnej rovnováhe môže zostať verný svojej strane.
Pri rozhodovaní využívame neraz mechanizmy, ktorými sa snažíme oklamať sami seba. Foto – Pixabay
Faktor dominantného znaku
Podľa Conversa (4) väčšine voličov nezáleží na tom, akí sú kandidáti alebo aké postoje zastávajú v politických otázkach. Národne orientovaní voliči budú voliť národne orientované strany, kresťansky vyprofilovaní voliči budú voliť strany, ktoré sú vyprofilované ako kresťanské. Priemerný občan totiž svoj čas pri rozhodovaní nevenuje dôkladnému skúmaniu návrhov kampaní. Pravdepodobne by to v ňom vytváralo kognitívnu disonanciu, a preto volič jednoducho „skracuje“ zložitý proces rozhodovania výberom tej strany, voči ktorej má dlhodobú náklonnosť pre symbol, ktorý zastáva.
Zástancovia tohto prístupu hovoria, že zhruba dve tretiny voličov majú vysoko stabilnú lojalitu k vybranej politickej strane a spravidla pri každej voľbe hlasujú len podľa nej. Jedna tretina voličov sa však skladá z ľudí, ktorí nie sú silno naviazaní k nejakej politickej strane alebo sú dokonca „nezávislí“, a preto menia svoje názory. Táto tretina sa skladá z jednotlivcov, ktorí si názor tvoria priebežne na základe dôležitých otázok. Politické strany, ktoré disponujú najmä týmito voličmi sú pod väčším tlakom. Vedia, že pri väčších prešľapoch alebo kauzách stratia svojich voličov.
Ideálny volič podľa politickej psychológie
Pravdou je, že ideálna spoločnosť by mala mať čo najviac „nezávislých“ voličov a čo najmenej stabilných voličov, ktorí sa rozhodujú len na základe jedného alebo dvoch dominantných identifikačných kritérií (napr. ľavica/pravica, liberálny/konzervatívny). Znižuje sa potom totiž riziko, že volič bude opakovane voliť stranu, ktorá je neúspešná alebo dokonca škodlivá.
Zdroje
- Berelson, L., & Gaudet, H. (1948).The People’s Choice. New York: Columbia University Press.
- Campbell, A., Converse, P. Miller, W., & Stokes, D. (1960).The American Voter. New York: Wiley.
- Festinger, L. (1957)A Theory of Cognitive Dissonance. Stanford, CA: Stanford University Press, 1957.
- Converse, P. (1964). The Nature of Belief Systems in Mass Publics. Apter D. (ed.),Ideology and Discontent, New York: Free Press.