Čo znamená genocída?
Pojem genocída oficiálne poznáme od päťdesiatych rokov 20. storočia. V roku 1948 Organizácia Spojených národov vo svojom dokumente o Dohovore o zabránení a trestaní zločinu genocídy definovala genocídu ako činy spáchané s úmyslom úplne alebo čiastočne zničiť národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu (1). OSN tak reagovala na zistené hrôzy druhej svetovej vojny a holokaust nacistického režimu. Dokument ustanovil genocídu ako medzinárodný zločin, ku ktorému zaradil:
- usmrtenie príslušníkov skupiny;
- ťažké telesné alebo duševné ublíženie členom skupiny;
- úmyselné uvedenie ktorejkoľvek národnej, rasovej, etnickej alebo náboženskej skupiny do takých ekonomických a sociálnych podmienok, ktoré vedú k jej čiastočnému alebo úplnému fyzickému zničeniu;
- opatrenia na zabránenie rodenia detí určitej skupiny;
- násilné prevádzanie detí z jednej skupiny do druhej.
Samotná genocída je sociálno-psychologický jav ohromnej zložitosti. Spúšťacie mechanizmy môžu byť na strane agresora, obete alebo prostredia, v ktorom sa genocída odohráva. Uvedené sú preto len tie faktory, ktoré považujú výskumy a poznatky politickej a sociálnej psychológie za najzásadnejšie.
Dehumanizácia vedúca k mylnej morálke
Za zásadný faktor umožňujúci vznik genocídy sa považuje dehumanizácia, ktorá môže mať rôzne podoby. Vybrané skupiny ľudí môžu byť vylučované z bežného života, označované ako háveď, škodcovia či potkany, prípadne obviňované z nešťastia druhých. Sprievodným znakom býva aj normalizácia týchto nenávistných prejavov ako napríklad v prípade, že bežný človek v spoločnosti považuje prejavy dehumanizácie za štandardné a oprávnené. Následne dlhodobá dehumanizácia spôsobí, že potenciálny akt násilia voči tejto „hávedi“ sa stáva menej odporný a nemorálny.
Vďaka dehumanizácii si je človek podieľajúci sa na genocíde schopný zachovať pozitívny sebaobraz a to aj napriek tomu, že ubližuje iným. Dokonca sa môže v niektorých prípadoch cítiť morálne oprávnený k daným skutkom. Browning (2) napríklad popísal nacistický oddiel 101, v ktorom mnohí členovia jednotky vnímali zabíjanie detí ako morálny akt. Predpokladali, že bez popravených rodičov by bol život detí len trápením.
Neraz genocíde pomáha aj komplexná legitimizujúca ideológia, ktorá tieto skutky bagatelizuje. Ako uvádza politická psychologička Monroeová (3), doktrína biologického determinizmu mnohokrát slúži na ospravedlnenie genocídy a genocída samotná sa často prirovnáva k svätej križiackej výprave, ktorá má zbaviť krajinu „škodcov“ a pomôcť jej napredovať.
Dehumanizácia je rizikom, ktorá sa odohráva na mnohých miestach. Nedávny výskum Kteilyho a Bruneauovej zistil, že ľudia v USA prejavujú vysoký stupeň dehumanizácie, predovšetkým voči mexickým prisťahovalcom a Moslimom. Príkladom je obrázková stupnica „stúpanie človeka“ z opice na homo sapiens, pri ktorej väčšina ľudí neváhala definovať tieto skupiny ako menej vyvinuté. Dôsledkom tejto zjavnej dehumanizácie je aj tolerovanie násilia ako je mučenie, bombardovanie civilistov, dronové útoky v Afganistane a Pakistane, či väzenské samotky pre nelegálnych prisťahovalcov (4).
Dehumanizáciu však môžeme vidieť aj v našich končinách, napríklad pri úvahách o prílive migrantov. Mnoho ľudí tieto skupiny dehumanizuje, čo spôsobuje, že aj na veľké nešťastie, ako napríklad utopenie stoviek ľudí, je človek schopný zareagovať vetou: „Dobre im tak!“.
Apatia prizerajúcich
Dôležitým faktorom genocídy je nečinnosť ostatných ľudí alebo krajín, ktorú často spôsobuje tzv. psychofyzické znecitlivenie. Zmysel záchrany jedného života sa totiž stráca pri ohrození väčšieho počtu. Slovic (5) to uvádza na príklade, že pravdepodobne nebudeme prikladať veľkú hodnotu tomu, či zachránime 87 alebo 88 životov.
Vo výskumoch tento fakt potvrdili mnohé štúdie. Napríklad, ľudia by boli omnoho ochotnejší poslať pomoc (potraviny, vodu) na záchranu 1500 ľudí z celkového počtu 11 000 ohrozených, než by mali poslať pomoc pre 1500 ľudí z celkového počtu 250 000 ľudí (6). Znamená to, že väčší počet ľudí potrebujúcich pomoc je viac ohrozený nečinnosťou prizerajúcich.
Apatiu ku genocíde taktiež spôsobuje dostatočný emočný odstup. Jednoduché spočítanie obetí nevyvoláva emócie alebo prežitky, ktoré by viedli k snahe brániť genocíde. Čísla predstavujú iba štatistiku a ak aj vytvoria nejakú emóciu, tak emócie založené na faktoch a číslach netrvajú dlho v porovnaní s emóciami vyvolanými obrazmi alebo jednotlivými príbehmi. Vo výsledku preto informácie bez emočného prežívania nemajú zásadný zmysel a disponujú len malým potenciálom niečo zmeniť.
Politické usporiadanie štátu
Politické usporiadanie štátu je rovnako kľúčovým faktorom. Harffová (7) analyzovala 126 prípadov vojnových konfliktov, z ktorých 35 viedlo ku genocíde. Určila šesť kľúčových bodov, ktoré zvyšujú riziko genocídy: politický prevrat, predchádzajúce genocídy na území, ideológia vlády (napr. snahy o segregáciu), typ režimu (autokratické režimy), etnický charakter vlády (riziko genocídy zvyšuje vláda založená na etnickej menšine) a otvorenosť trhu.
Niektorí autori uvádzajú, že rizikovým faktorom pri genocíde sa môže stať aj prehnaný optimizmus a pocit falošného bezpečia v spoločnosti. Je preto na každej krajine, aby sama zvážila, ktoré rizikové aspekty genocídy sa dajú pozorovať – dehumanizácia, špecifické usporiadanie krajiny, či apatia ľudí.
Ďalšie faktory
Uvedené faktory nie sú jediné. Špecifické faktory sa musia spúšťať aj v samotných aktéroch a vykonávateľoch genocídy. Známy Milgramov experiment dokázal, že vysokým stupňom násilia môžu oplývať aj bežní ľudia, a to dokonca bez dehumanizácie obete. Stačí, aby nad nimi stála určitá autorita, ku ktorej vzhliadajú a poslúchajú ju.
Okrem toho Grossman (8) uvádza, že ak je človek ohrozovaný alebo niekoho ohrozuje, znižuje sa aktivita predného mozgu a spúšťa sa aktivita stredného (časť mozgu, ktorá je v podstate nerozoznateľná od časti mozgu zvieraťa). Grossman uvažuje či sa niečo podobné deje aj v mozgu ľudí, ktorí spáchali genocídne zločiny. Podľa neho je možné predpokladať, že v okamihu, keď sa jednotlivci zapájajú do genocídneho správania, sú aktivované primitívnejšie časti mozgu.
Násilie sa dá zastaviť iba spoločne
Ľudia majú veľký potenciál zabrániť rastúcemu násiliu v mnohých podobách, či už sú to občianske skupiny, mimovládne organizácie, vlády alebo OSN. Množstvo výskumov dokazuje, že spôsob, akým sa jednotlivci správajú, môže ovplyvniť ostatných ľudí, aby pomáhali alebo naopak nepomáhali niekomu v núdzi.
Odborník na problematiku genocídy Slovic (5) upozorňuje, že páchatelia genocídy nechcú, aby sa svet dozvedel o ich počínaní a neželajú si „pohľady“ iných krajín. Niekedy preto len samotná prítomnosť zahraničných svedkov, ako sú dobrovoľníci mierovej brigády či novinári môžu zjemniť násilie. Keď však pretrvávajúce násilie presiahne určitý bod, je nevyhnutný vplyv a moc ostatných krajín alebo medzinárodných organizácií. Dôležitá je však dostatočná aktivita. Mandát OSN totiž umožňuje zasahovanie do vnútornej politiky ktorejkoľvek krajiny až v momente, keď je už zločin genocídy spáchaný. Podľa Slovica je preto dôležité, aby krajiny reflektovali svoje odhodlanie netolerovať ďalšie násilie, aby špecifikovali opatrenia v prípade pokračujúceho násilia, napríklad zastavením poskytovania pomoci, sankciami alebo určitými formami bojkotu.
Zdroje
- OSN. (1948). Dostupné na https://treaties.un.org/doc/publication/unts/volume%2078/volume-78-i-1021-english.pdf
- Browning, C. (1992). Ordinary Men: Reserve Police Battalion 101 and the Final Solution in Poland.
- Monroe, K. R., Hankin, J., & Van Vechten, R. B. (2000). The psychological Foundations of Identity Politics.
- Vollhardt, J. (2018). Dostupné na https://www.psychologytoday.com/us/blog/sound-science-sound-policy/201803/the-psychology-genocide-beware-the-beginnings
- Slovic, P. (2007). „If I look at the mass I will never act“: Psychic numbing and genocide.
- Fetherstonhaugh, D., Slovic, P., Johnson, S.M., & Friedrich, J. (1997). Insensitivity to the value of human life: A study of psychophysical numbing.
- Haff, B. (2003). No Lessons Learned from the Holocaust? Assessing Risks of Genocide nad Political Mass Murder since 1955.
- Grossman, D. (1995). On Killing: The Psychological Cost of Learning To Kill In War And Society.